Udalosti

V poslednom týždni vypukli v Tunisku násilné protesty proti vládnym úsporným opatreniam, ktoré platia od 1. januára, a ktoré zvyšujú cenu benzínu a daní pri mnohých druhoch tovaru a služieb. Protesty v Tunisku začali už v januári a odvtedy sa rozšírili do viac než dvadsiatich miest. Protesty, ktoré tentoraz organizovali opozičné strany, pripadli na siedme výročie dňa, keď bývalý tuniský diktátor Zín Abidín bin Alí opustil krajinu. Vláda zatkla viac ako 500 osôb zapojených do nepokojov, ale zároveň tiež reagovala zvýšením sociálnych dávok pre najchudobnejších obyvateľov. Kým bezprostrednou príčinou aktuálnych protestov bolo vládne zvýšenie cien a daní, hlavným dôvodom je zhoršená sociálno-ekonomická situácia v krajine, ktorá pretrváva od začiatku revolúcie v roku 2011.

Vplyv na rizikovosť krajiny

Od zosadenia bývalého prezidenta Zín Abidín bin Alího v januári 2011 prešlo Tunisko zásadnou politickou transformáciou. Hoci krajina prekonala významný demokratizačný proces, hospodárska transformácia bola slabá a politická situácia zostáva krehká. Od roku 2011 sa v Tunisku vystriedalo sedem premiérov a slabé koaličné vlády uprednostňovali krátkodobé konsenzy, ktoré spomalili alebo dokonca zabránili prevedeniu mnohých veľmi potrebných štrukturálnych reforiem. K tomu krajinu navyše zasiahlo niekoľko teroristických útokov, ktoré ťažko postihli turizmus. A ten je pre Tunisko hneď po remitenciách druhým najvýznamnejším zdrojom tvrdej meny. 

Aj keď boli posledné protesty násilnejšie a v medzinárodnej tlači oveľa viac medializované, rozhodne to nebolo prvýkrát, čo sa krajina musela vysporiadať s podobnou situáciou. V posledných troch až štyroch rokoch došlo k nárastu protestov po celej krajine, a to najmä v súvislosti s ekonomickými a sociálnymi faktormi ako je vysoká miera nezamestnanosti a korupcia. Svoju úlohu zohráva aj skutočnosť, že obyvateľstvo necíti spojenie s politickou elitou. Ide z veľkej časti o rovnaké faktory, ktoré v roku 2011 vyvolali revolúciu a od tej doby sa neriešili. Mnoho sa ich naopak ešte zhoršilo.

Ekonomický rast bol po revolúcii utlmený. Kým rast reálneho HDP bol v priebehu piatich rokov pred revolúciou priemerne 4,4 %, v období rokov 2011-2017 to bolo iba 1,6 %. Spomalenie rastu a vyššia miera politickej neistoty viedli po revolúcii k prudkému nárastu nezamestnanosti (viď graf 1). Kým miera nezamestnanosti bola v roku 2010 na úrovni 13,1 %, v roku 2011 sa vyšplhala na 18,3 %. Od tej doby sa pomaly znižuje, ale v súčasnej dobe stále dosahuje 12,5 % a najvyšší je najmä medzi ženami a mladými ľuďmi. Ekonomické spomalenie v Tunisku tiež od roku 2011 viedlo k stagnácii reálnych príjmov krajiny a dokonca k poklesu reálnych príjmov v období 2014-2016.

Krehká politická a ekonomická situácia viedla aj k nárastu korupcie. To sa odrazilo v Indexe vnímania korupcie organizácie Transparency International. Krajina od revolúcie v roku 2011 klesla v rebríčku o 16 miest.

Pre krajinu je ťažké tento negatívny trend zvrátiť. V roku 2016 sa Tunisko prihlásilo do programu MMF Extended Fund Facility vo výške 2,8 miliardy USD. Počiatočné pomalé tempo reforiem sa na začiatku roku 2017 zrýchlilo.

Vzhľadom k tomu, že sa verejné financie v posledných siedmich rokoch výrazne zhoršili je jedným z hlavných bodov programu MMF obmedziť budúce fiškálne deficity. Fiškálny deficit dosiahol vrchol v roku 2013, kedy vyšplhal na 7,4 % HDP a v roku 2017 bol ešte na úrovni 5,9 %. Vzhľadom k nárastu verejných deficitov sa pomer hrubého verejného dlhu k HDP zvýšil v roku 2016 z predrevolučných 40 % na 62,9 %, čo je vysoká úroveň. V roku 2018 plánuje tuniská vláda zníženie deficitu rozpočtu na 5 % HDP a v rámci tohto plánu bolo zavedené nedávne zvýšenie daní a zníženie dotácií.

Vláda bude musieť tiež riešiť veľké mzdové náklady vo verejnom sektore. Od arabskej jari vlády reagovali na nárast nezamestnanosti zvýšením zamestnanosti práve vo verejnom sektore, čo je za súčasnej situácie neudržateľné. Náklady na mzdy vo verejnom sektore vzrástli z 10,7 % HDP v roku 2010 na 14,6 % HDP v roku 2016. To znamená, že predstavujú približne polovicu celkových vládnych výdavkov a približne dve tretiny celkových daňových príjmov v roku 2016 (viď graf 2 ). Jedná sa o neudržateľné úrovne, najmä preto, že kvalita služieb predovšetkým vo vnútroštátnych regiónoch zostáva nízka. Popri vyššej zamestnanosti vo verejnom sektore je vysoký účet za mzdy verejného sektora daný tiež mnohými navýšeniami miezd, ktoré bolo dohodnuté s odbormi. Vláda v budúcnosti plánuje obmedziť mzdové výdavky prostredníctvom prísnych limitov na nových zamestnancov. Nad rámec dohodnutý s odborovými zväzmi už nebudú mzdy ďalej zvyšované. To by v strednodobom horizonte malo znížiť mzdové náklady vo verejnom sektore. K tomu však vláda bude musieť vzdorovať opozícii silných verejnoprávnych odborových zväzov.

Problémom je, že fiškálne úsporné opatrenia a hospodárske reformy je potrebné vykonať práve v čase, keď obyvateľstvo trpí kvôli vysokej nezamestnanosti, stagnáciu reálnych príjmov a reformám zavedeným v minulosti - ako je napríklad zníženie dotácií na energie. Zdá sa však, že vláda zostáva odhodlaná k reformám. V reakcii na protesty sa nerozhodla odložiť opatrenia, ale namiesto toho zvýšila sociálne dávky a navrhla ďalšie opatrenia zamerané na najchudobnejších obyvateľov v krajine. Či bude krajina schopná odvrátiť negatívny ekonomický trend, ktorému čelí od roku 2011, závisí práve na budúcej implementácii reforiem. Medzitým zostáva krátkodobý výhľad politických rizík Tuniska stabilný, v kategórii 4.

Analytik: Jan-Pieter Laleman – jp.laleman@credendo.com